Dôležité, poučné a zároveň zarmucujúce je to, že sa mi zdôveril jeden z mojich študentov s mnohými prípadmi, kedy sa mu cvičenia na vysokej škole znechutili, aj keď v podstate išlo o celkom zaujimavý predmet. Uviedol i konkrétny prípad, kedy sa cvičiaci nad ním povyšoval a zneužil jeho chvíľkovú psychickú slabosť (bolesť hlavy, nevyspatosť, rozladenosť) a nenechal ho na pokoji, až kým mu nedal poriadne pocítiť to, že je iba obyčajná nula a hlupák, ktorý nemá čo robiť na tomto štúdiu.
Je naozaj pravda, že študenti sú čoraz viac lenivejší, menej húževnatejší, prepadajú neduhom súčasnej doby ? Alebo je možné hľadať príčinu a pravdu aj niekde inde ? Prečo nie je možné hodnotiť pedagogickú výučbu jednotlivých pedagógov študentmi ? Je naozaj oprávnené uznávať autoritu pedagógov len pre ich dosiahnutý titul ? Myslím, že autorita a schopnosti ktoré prispievajú k zvyšovaniu kvality výučby nie sú spojené s dosiahnutým vzdelaním.
Tak o čom je vlastne celá pedagogická činnosť ? Tak ako všetky pracovné činnosti, i táto si vyžaduje neustále vzdelávanie sa a odstraňovanie predchádzajúcich nedostatkov. Možno by pre začiatok stačilo uvedomiť si, že najdôležitejšie je mať ľudský prístup, mať pochopenie, byť férový, zachovať profesionalitu, určite sa nepovyšovať a taktiež snažiť sa podať učivo zaujimavým spôsobom. Spôsobom, ktorý utkvie študentom v pamäti. Spôsobom pre ktorý sa radi vrátia pred pedagóga a s otvoreným srdcom si vypočujú, čo nové si pre nich pripravil.
Najhorším uvedomením si pri štúdiu je to, ak študujeme len z povinnosti.
Najkrajším uvedomením si pri štúdiu je to, ak študujeme preto, lebo nás ženie dopredu zvedavosť, potreba uspokojenia mysle a získanie poznatkov pre náš rozvoj.
Vteda sa stáva štúdium radosťou, pedagogická činnosť má zmysel.
Povinnosť plynule prechádza k vášni a k rozvíjaniu všetkých ostatných zmyslov, ktoré ostali predtým uzavreté.
Pekný deň.